Keď je polícia bezmocná

Stužková by mňa osobne nemrzela. Tých 4000 korún nejak (snáď) našetrím. Horšie je to ale so strýkom - ten v piatok naozaj súrne potreboval lieky, mal veľké bolesti. A o tej pôžičke ani nehovorím. Nič nenaštve viac, ako keď vám ukradnú požičané peniaze. Kto vie, či by zlodej kradol, keby vedel o mojom strýkovi a pôžičke. Žiaľ, predpokladám, že áno...
Každopádne, starkú som presvedčila podať oznámenie na políciu. Bolo nám jasné, že peniaze už nikdy neuvidí, ale aspoň kvôli mobilu sa to oplatilo risknúť. Veľmi rýchlo sme však boli vyvedené z omylu.
Pán policajt, očividne sám sklamaný zo svojej bezmocnosti pri pohľade na plačúcu starkú, nám ozrejmil postup nasledovného pátrania. Nepamätám si všetky podrobnosti - základom je však to, že kvôli zákonu o ochrane osobných údajov je na ceste ku samotnému stopovaniu signálu mobilného telefónu nenormálne veľa byrokracie.
Kým sa prípad dostane cez všetky možné policajné oddelenia (policajt spomínal tuším dve alebo tri) až na Orange a T-Mobile, ktorí ako jediní majú oprávnenie zistiť, či sa telefón naďalej používa, môžu prejsť pokojne dva-tri mesiace. Vtedy už môže byť telefón dávno v Brazílii alebo na Kamčatke, a tam ho veru nikto stopovať nebude.
Možnosť flashnutia telefónu, t.j. prepísania jeho sériového čísla (a de facto úplného zmiznutia mobilu z povrchu zemského) spomenul pán policajt len okrajovo. Vraj túto službu v jednej predajni v Košiciach robia dokonca aj na bloček. To sme teda dopadli...
Veľa sa toho popísalo o (nielen) slovenskej byrokracii. Ak sme však dospeli až do toho štádia, že polícia nemá dostatočné kompetencie, aby hľadala a zatýkala zlodejov, je to už naozaj veľmi biedne.